1.Kapitola- Opustenie domova
....“A a viac sa o tom s tebou nebudem rozprávať.“
„Ale mami...“
„Nie!“
„Povedala som... pôjdeš na jazdeckú školu a nie na umelecku. Viac musíš trenovať ako spievať. Ani nevieš spievať. Vieš akí sme nikdy si hudbu nepočula nevieš kao to chodí..“
“Ale mami ... Nie ! Nikde nepôjdem buď pôjdem na umeleckú alebo nikde.!“
Zaťala som sa.
„Ty sopľana ty mi mieniš odporovať?“
„Áno ... už nemienim tu zostať ani sekundu a okamžite odchádzam z tochto prekliateho miesta preč.“
Odišla som hore. Zbalila som sa a šla som von z domu.
„Tak choď!“
Mama zabuchla dvere.
Ešte , že som svoje zarobené peniaze u pani Dorenovej v obchode si ukladala a mám dosť peňazí na prvý semester na mojej vysnívanej škole. Išla som na zastávku a šla som na železničnú stanicu smer : Phoenix. Tam je moja záchrana. Môj únik z tohto strašidelného miesta. Nastúpila som do autobusu a tešila som sa na nový život. Keď som vystúpila. Nastúpila som rovno do vlaku a pozeralasom po ľudoch , ktorý nestíhali nastúpiť. Vlak sa po chvíli pohol a ja som sa strašne tešila. Začína to ... Môj nový život.
... Tak volám sa Linda, Linda Dereck. ... Pochádzam z rodiny Amiši....Asi viete či to znamená ........ Nič nové ... žiadné moderné štýly... žiadna hudba moderná .... žiadny tance.. všetko staré... nenávidím to odkiaľ som.... Tak mám 18 rokov a chcem začať normálne žiť.
Vystúpila som z vlaku a kochala som sa tým čo som videla. Nejako som sa dotrepala som ubytovne , ktorá patrila škole na ktorú chcem nastúpiť. Prihlásila som sa a vštky tie lajstre vypísala. Potom som si sadla a čakala akú izbu dostanem. Po chvíli prišla recepčná....
jupi
(mishelkha, 19. 10. 2010 18:46)